irodalmi és kritikai folyóirat

Termini
magyar-magyar szótár

A Kárpát-medencében,
az országhatáron túl élõ
magyarok által használt
idegen szavak tékája

 

Könyvek | | Színház
Gazsó L. Ferenccel közösen írt könyvek
Könyvszerkesztés | | E-könyvek
Az első | | És még
Önéletrajz
Galéria
Nagy Szeder István
Archívum | | Szelmenci archívum
Nyitólap
English | | Slovensky | | Français | | Deutsch

  Slovensky
 

Tvorivý zámer s protisilami

Hranici Jaroslava Vojteka

Miklós Zelei

Új Szó, 27. november 2010, sobota: kultúrna príloha Salón s nadtitulom: Pochybujem, že by bol Jaroslav Vojtek po deviatich rokoch práce taký elementárne neinformovaný o problematike Slemeniec, no takto je to predsa len veľmi trápne...

Új Szó online:
http://ujszo.com/online/kultura/2010/11/28/teremto-szandek-ellenerokkel
28. november 2010., nedeľa, 14.44

Rozšírenú verziu s dodatkom uverejnil:
librarius
súčasné literárne univerzum
4. december 2010, 15.02
http://www.librarius.hu/index.php?option=com_content&view=article&id=150:jaroslav-vojtek-szelmenci-filmjerl&catid=249:zm-essze

Jedna z najslávnejších maďarských obcí sa nachádza na Slovensku. Druhá na Ukrajine. Sú to dvojičky: Veľké Slemence a Malé Slemence. Po druhej svetovej vojne ich celé desaťročia od seba oddeľovala železná opona. Vytrvalý ľudskoprávny boj priniesol svoje ovocie a po dlhom otáľaní tu 23. decembra 2005 otvorili medzinárodný hraničný priechod pre peších a cyklistov, ktorý je v prevádzke každý deň od ôsmej do dvadsiatej hodiny.

V predchádzajúcich rokov vzniklo o obciach viacero reportážnych a dokumentárnych filmov. Naposledy celovečerný dokument Jaroslava Vojteka Hranica , ktorý získal národnú nomináciu na Oscara v kategórii Najlepší cudzojazyčný film. Sedemdesiatminútové dielo, ktoré sa dostalo do kín v roku 2009, som videl na jeseň 2010 v rámci 18. ročníka filmového seminára a prehliadky slovenských filmov v Slovenskom inštitúte v Budapešti.

A teraz odsek, ktorý sa ponesie v osobnom duchu: Jaroslav Vojtek začal s natáčaním svojho filmu v roku 2001, pričom osudy Slemenčanov, udalosti zo života obce, na ktorých sme boli - spolu s mnohými kolegami z médií - často obaja prítomní, sledoval do roku 2007: ponúkali sa skvelé príležitosti a možnosti na bezhraničné tvorivé diskusie, ktoré síce predstavujú jednu z ideí Európskej únie, no nejde pritom o žiaden nový imperatív. Uvedené príležitosti a možnosti sme však prepásli. Presnejšie povedané, keď začal Jaroslav Vojtek v roku 2001 natáčať film, ja som už mal dokončený svoj dokumentárny román Rozdelená dedina (A kettézárt falu) (Ister Könyvkiadó, Budapešť, 2000) o živote dvoch Slemeniec po druhej svetovej vojne, o ktorom mohol Jaroslav Vojtek vedieť. Zariskujem, keď poviem, že ako dôsledný a prezieravý dokumentarista o tom musel vedieť . Filmu by možno prospelo, keby ma vtedy oslovil. Keby sme si spolu sadli a pri káve si vymenili svoje skúsenosti a informácie.

No na vyššie uvedené riadky sa dá reagovať aj argumentom, že v prípade hotového, verejnosti sprístupneného, pozerateľného a hodnotiteľného umeleckého diela je dialógom film samotný . A zároveň aj vysokou školou tolerancie. Ak však napíšem o tom istom knihu ja, ohrozujem tým územnú celistvosť Slovenska.

Historickým jadrom, východiskovým bodom filmu je zmluva medzi Sovietskym zväzom a Československom, podpísaná 29. júna 1945 v Moskve, v zmysle ktorej Československo odstúpilo Podkarpatskú Rus Sovietskemu zväzu. O iných historických udalostiach, ktoré tomuto kroku predchádzali, sa film nezmieňuje. A tak divák dospieva k záveru, že Maďari žili na území, ktoré bolo navyše v lete 1945 rozdelené (v dôsledku toho sa Malé Slemence stali súčasťou Sovietskeho zväzu), vždy v menšine.

Dôležité je podotknúť, že film o žiadnych predchádzajúcich udalostiach nehovorí. Hoci pravdou je aj to, že z hľadiska zobrazovania absurdnosti štátnej hranice v Slemenciach možno od týchto udalostí odhliadnuť. V tom prípade však stráca svoju opodstatnenosť aj prezentácia podpisu moskovskej zmluvy, ktorá evokuje predstavu časovo neobmedzenej kontinuity Československa do roku 1945.

Po právnej stránke vstúpila zmluva do platnosti 30. januára 1946, keď si obe - dnes už neexistujúce krajiny (Sovietsky zväz a Československo) vymenili ratifikačné listiny. Skutočnosť však bola iná. Sovietske vojenské sily začali okamžite po príchode na územie Podkarpatskej Rusi vytláčať zvyšnú maďarskú a československú administratívu, ktorá sa tam hodlala vrátiť.

Na 23. strane filmového sprievodcu Slovak Films 08-10 Guide to Slovak Films and Film Industry (vydal ho Slovenský filmový ústav), ktorý vznikol s ambíciou osloviť celosvetové publikum, si môžeme v súvislosti s filmom Jaroslava Vojteka prečítať aj nasledovné informácie o pripojení Podkarpatskej Rusi k Sovietskemu zväzu: "V noci 30. augusta 1946 bola dedina Slemence na východnej hranici Európy rozdelená Červenou armádou na dve časti. Jedna časť, Veľké Slemence, zostala na Slovensku (predošlé Československo); druhá dostala názov Malé Slemence a pripadla Ukrajine (predošlý Sovietsky zväz). Od toho dňa nezmyselne vytýčená hranica rozdelila - rovnako ako Berlínsky múr - pozemky, cintorín, najbližšie rodiny. Dokumentárny film zobrazuje trpké skúsenosti obyvateľov Slemeniec, ktorí na najstráženejšej hranici Európskej únie snívajú svoj sen o jej otvorení." (Pôvodný anglický text: " During the night of August 30, 1946, the village of Slemence on the eastern European border, was divided by the Red Army into two parts. One part, Veľké Slemence, remained in Slovakia (former Czechoslovakia); the other part was renamed Malé Slemence and became a part of Ukraine (in the former Soviet Union). The absurdly demarked border, similar to the famed Berlin Wall, divides estates, the cemetery, and closest families up to this day. This documentary pictures the bitter experience of people from Slemence, who dream of the opening of the most closely-watched border of the European Union. " ).

A tak to veru nie je.

Malé Slemence už existovali aj v stredoveku - prvá zmienka o obci pochádza zo 14. storočia: nevznikli po druhej svetovej vojne a nevzišli ani z časti územia Veľkých Slemeniec. Ich rozdeleniu predchádzal dlhší proces, ktorý nie je možné spájať iba s jediným dňom alebo nocou z obdobia sovietsko-československej hranice. A "Obec Slemence" ako administratívny celok nejestvoval. Obe časti sa pod spoločným názvom Slemence začali v bežnej reči a v médiách spomínať až po tom, ako sa obec preslávila. (Malé aj Veľké Slemence mali vlastnú samosprávu, no pod vplyvom výstavby postupne "zrástli" a ich obyvatelia - príbuzní a rodinní príslušníci - spoločne využívali inštitúcie ako rímskokatolícky, gréckokatolícky a reformovaný kostol, škola, cintorín. Mimochodom, cintorín nie je rozdelený na dve časti, hoci počas zdĺhavého procesu vytyčovania hranice naozaj došlo aj k tomu. Potom sa však štátna hranica opäť posunula trochu východnejšie, cintorín zostal vo Veľkých Slemenciach a v Malých Slemenciach po rokoch otvorili nový.)

Pochybujem, že by bol Jaroslav Vojtek po deviatich rokoch práce taký elementárne neinformovaný o problematike Slemeniec, no takto je to predsa len veľmi trápne. A je prirodzené, ak citovaný text aj so všetkými jeho lapsusmi považujeme za jeho myšlienkový produkt.

A ešte jeden pojmový problém, s akými sa v slovenskej historiografii stretávame dosť často: "Jedna časť, Veľké Slemence, zostala na Slovensku (predošlé Československo)." . Ale je to presne naopak! Veľké Slemence zostali v Československu (na neskoršom Slovensku).

"Nezmyselne vytýčená hranica" [> the absurdly demarked border <] nie je o nič nezmyselnejšia ako na ktoromkoľvek inom úseku slovensko-ukrajinskej alebo slovensko-maďarskej hranice, ktoré Slovensko po rozdelení Československa zdedilo. Ibaže hraničný úsek v Slemenciach je koncentračným bodom , ktorého materiálna a duchovná podstata najhlbšie a najvýraznejšie demonštruje absurdnosť, ktorú by sa dalo s rovnakou hĺbkou a výrazom pretaviť do filmovej podoby.

Hraný dokument, ktorý vznikol, vychádza z dvoch nosných línií. Z fikcie, ktorá je tu sprítomnená príslušníkmi komanda či lesom, tiahnucim sa medzi dvoma Slemencami... A chýba riešenie, ako ju spojiť s druhou líniou - s realitou, ktorú zosobňujú starí mládenci, odmietajúci sa oženiť, stareny, roniace slzy, šedivejúci obyvatelia, pohraničníci so samopalmi, celebrity z kongresov. Ich účinkovanie nesmeruje k ucelenému príbehu a tá trocha fikcie ho ešte nerobí komplexnejším.

Aké sily môžu pôsobiť proti tvorivému zámeru? Možno rovnaké, aké inšpirovali vznik tohto filmu? Absurdnosť, ktorá nie je iba čírym filmovým materiálom, ale každodennou existenciou, realitou desaťročí, pričom rovnako absurdná je aj dilema, či má byť tvorca - stojaci na prahu toho všetkého - dobrým režisérom alebo dobrým Slovákom?

A prečo sa tieto dva aspekty navzájom vylučujú? Bolo by sa žiadalo zhlboka nadýchnuť a porozprávať, že títo vymierajúci, starnúci dedinčania sú - Maďari. Ktorým odopreli právo na sebaurčenie, ktorým po prvej svetovej vojne nikto nedal hlasovať o tom, či chcú žiť v Československu a potom "na neskoršom Slovensku". Tak ako im nikto nepoložil otázku, či chcú patriť k Sovietskemu zväzu.

A aj po dramaturgickej stránke by možno film ožil, keby sme sa z neho dozvedeli, aká cesta viedla po stalinskú železnú oponu, aký zápas, spletitý sled udalostí predchádzal otvoreniu hranice a ako cynicky či diskriminačne sa na tejto ceste prejavovali napríklad slovenské úrady.

A aký vzťah k nim prechováva samotný režisér?

Nestalo sa tak. Namiesto toho zrazu prichádzajú obrovské čierne autá s pozitívnym nábojom, žiaria aury, otvára sa hranica.

Priznám sa, že som žil v očakávaní lepšieho filmu, než aké doposiaľ o Slemenciach vznikli a aké som na túto tému videl. Dúfal som, že sa práve slovenskému režisérovi, ktorý mi je bratsky blízky, podarí vzniesť do výšky, z ktorej už vidno aj budúcnosť. Naproti tomu sa stratila i minulosť.

Budúcnosť, na ktorú by sme sa mali spoločne pripravovať, pretože inak nás môže všetkých, celú kolektívnu psychózu, nazvanú stredná a východná Európa, s našimi zdeformovanými štruktúrami, zamlčiavaním a polopravdami, zmietnuť.

Dodatok

Vo verzii môjho textu, uverejneného v denníku Új Szó, chýba kľúčová veta. Štvrtý odsek znel pôvodne takto: " No na vyššie uvedené riadky sa dá reagovať aj argumentom, že v prípade hotového, verejnosti sprístupneného, pozerateľného a hodnotiteľného umeleckého diela je dialógom film samotný . A zároveň aj vysokou školou tolerancie. Ak však napíšem o tom istom knihu ja, ohrozujem tým územnú celistvosť Slovenska."

Kým článok vyšiel, posledná veta zo spomínaného odseku vypadla, a to bez toho, aby sa ma na to ako autora ktokoľvek ústne alebo písomne spýtal.

A to je zlé.

Jednak preto, že nie je dobré, ak sa vraciame do 60. - 70. rokov minulého storočia - v 80. rokoch sa už redaktori dopúšťali podobných prehreškov pomenej. A je to zlé aj preto, že odsek bez vety " Ak však napíšem o tom istom knihu ja, ohrozujem tým územnú celistvosť Slovenska. " znamená presný opak toho, čo som chcel povedať. Len si to vyskúšajte, milí čitatelia! Prečítajte si odsek so spomínanou vetou i bez nej.

Darmo sa dusia hranice pod pokrievkami z oceľového chrómu made in Schengen, nepoddávajú sa ľahko - signalizujú svoje znovuzrodenie v myšlienkach a skutkoch: objavujú sa v kultúrach, v médiách, v oficiálnych i civilných vzťahoch... Ešte aj liberalizmu bránia v tom, aby sa miesto služobného ducha niesol v duchu slobodnom.

A raz nastane smutný okamih, keď naša kreativita dešifruje skratku PC ako - political censorship.

   
2004. © Zelei Miklós. Minden jog fenntartva!
E-mail: info@zelei.hu